Čas je neúprosný – pred 15 rokmi došlo k zrejme najstrašnejšej tragédii v dejinách svetového športu. Pád lietadla si vyžiadal životy jedného z najlepších tímov Kontinentálnej hokejovej ligy – Lokomotivu Jaroslavľ. Tvorili ho hráči a tréneri z celého sveta: z Ruska, Bieloruska, Litvy, Kanady, zo Slovenska i z Česka. Táto katastrofa nenechala chladným nikoho. Vlna solidarity a spomienkových podujatí dorazila až za oceán, kde poprední hráči National Hockey League vyjadrovali úprimnú sústrasť rodinám hráčov Lokomotivu, z ktorých mnohých poznali osobne. Štart vtedajšej sezóny bol odložený a po jej otvorení nastupovali všetky tímy KHL so špeciálnym spomienkovým logom Lokomotivu na hrudi – s symbolom, s ktorým hrajú dodnes.
Medzi tými, pre ktorých sa stal tento let osudným, bol aj kapitán slovenskej reprezentácie a najproduktívnejší hráč zimných olympijských hier vo Vancouveri Pavol Demitra. Práve tou sezónou plánoval uzavrieť svoju bohatú hráčsku kariéru po tom, čo odohral 16 ročníkov v špičkových kluboch NHL. V drese St. Louis Blues dosiahol priam neuveriteľnú bilanciu – 493 bodov v 494 zápasoch. Trikrát sa predstavil v zápase hviezd NHL All-Star Game a v roku 2000 získal prestížnu Lady Byng Memorial Trophy – ocenenie pre hráča, ktorý preukázal výnimočné džentlmenské správanie a zmysel pre fair play v spojení s vysokým športovým majstrovstvom.
V roku 2010 sa Pavol rozhodol zamieriť do KHL, kde sa okamžite stal lídrom tímu Lokomotiv Jaroslavľ. Jeho príchod bol zásadným míľnikom pre celú súťaž. Ak chce tím pomýšľať na najvyššie méty, potrebuje vo svojich radoch aspoň jedného hráča takýchto kvalít: s chladnou hlavou, šikovnými rukami a mimoriadnym hokejovým prehľadom, aký Pavla zdobil na ľade i mimo neho.
Mal som možnosť s týmto legendárnym útočníkom osobne hovoriť v Astane. Napriek časovej tiesni a trpkej prehre s domácim Barysnom po predĺžení si našiel čas a ochotne odpovedal na otázky. Venoval som mu sošku tradičného kazašského hudobného nástroja – dombry – ako symbolickú narážku na jeho minulosť medzi „bluesmanmi“ a požiadal ho o podpis na puk s logom St. Louis.
NHL vs. KHL
Ako Pavol priznal, úroveň KHL ho milo prekvapila a sezóna 2010/2011 sa vyvíjala výborne. Zázemie v Jaroslavli znieslo tie najprísnejšie kritériá a bolo plne porovnateľné s klubmi NHL. „Mám pocit, že tímy z KHL, vrátane Barysu, môžu pokojne konkurovať mužstvám z NHL. Každým rokom sa liga posúva vpred, obzvlášť teraz, keď sa snaží expandovať do zahraničia,“ uviedol Demitra. Po olympiáde vo Vancouveri cítil, že potrebuje novú výzvu, a urobil správny krok. Z prestupu mal úprimnú radosť a po dlhom čase si hokej opäť naplno užíval. „V KHL a konkrétne tu v Astane sú fantastickí fanúšikovia, ktorí hokeju naozaj rozumejú,“ dodal s uznaním.
„Trošku šťastia“
Na olympijskom turnaji vo Vancouveri, kde to po pôsobení v miestnom Canucks dobre poznal, predvádzal slovenský výber pod jeho kapitánskou taktovkou strhujúci hokej. V základnej skupine Pavol rozhodol nájazdovú drámu proti Rusom a v semifinále sa pred Slovákmi triasli domáci favoriti a neskorší olympijskí víťazi z Kanady. V súboji o tretie miesto však Demitrov tím utrpel bolestivú porážku od Fínska a bronz mu tesne unikol. „Čo vtedy Slovákom chýbalo? Veď medaila bola tak blízko,“ opýtal som sa. „Trošku šťastia,“ odpovedal v rodnom jazyku s miernym, rozpačitým úsmevom.
Hokej verzus futbal
V detstve sa venoval futbalu aj hokeju, no v pätnástich rokoch podpísal svoju prvú hokejovú zmluvu. Priznal, že to bol zlomový okamih, kedy sa musel rozhodnúť pre jeden šport. „Vybral som si hokej,“ uviedol s tým, že o inej profesijnej dráhe nikdy neuvažoval. „Vyrastal som v športovej rodine a mal som šťastie, že sa mi otec, ktorý bol profesionálnym futbalistom, venoval naplno. Mal som neustály osobný tréning a všetko do seba zapadlo presne tak, ako som si prial,“ zaspomínal Demitra.
Nie náhodou bol jeho najväčším športovým idolom Diego Maradona. Pri zmienke o futbalovej reprezentácii vyzdvihol výkony krajanov na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike, kde senzačne zdolali obhajcov titulu z Talianska. Rovnako spomenul kvalifikačný duel na EURO 2012, v ktorom Slováci vyhrali v Rusku. „Pre náš tím to bol skvelý zápas. Našťastie to zvládli,“ tešil sa Pavol.
Roky v národnom drese
„Na roky strávené v reprezentácii nikdy nezabudnem,“ vyznal sa Demitra, ktorý reprezentačnú kariéru uzavrel na domácom šampionáte v roku 2011. Bola to emotívna a ťažká rozlúčka, no cítil, že nastal čas prepustiť miesto mladšej generácii. K tomuto kroku dospel sám, hoci v národnom tíme by bol jeho prínos stále neoceniteľný.
Tajomstvo hokejovej dlhovekosti
Demitra sa držal na absolútnom vrchole dlhé roky. „V čom tkvie tajomstvo?“ opýtali sme sa. „V skutočnosti dodržiavam prísnu diétu,“ odpovedal so smiechom. „Dávam si pozor na stravu a snažím sa žiť zdravo.“ Druhým kľúčovým faktorom podľa neho bolo vnútorné nastavenie: človek musí byť v živote spokojný, milovať svoju prácu a tešiť sa z každého okamihu – užívať si každý tréning a zachovávať si pozitívnu myseľ.
Tetovania – rýdzo osobná záležitosť
Svoje prvé tetovanie si nechal urobiť v osemnástich rokoch, no neskôr s ním nebol príliš spokojný. Dve ďalšie niesli mená jeho detí, čo pre neho malo hlboký osobný význam. Ďalšie tetovanie malo indické motívy, keďže mu učarovala indická kultúra a kinematografia. Podľa neho v tom zohralo rolu aj to, že v česko-slovenských kinách, rovnako ako v tých sovietskych, kedysi bežalo množstvo indických filmov.
Blues na ľade i mimo neho
Najlepšie roky kariéry prežil v klube St. Louis Blues, kde jeho hokejová virtuozita pripomínala plynulú melódiu. Nedalo nám nespýtať sa bývalého „bluesmana“ na jeho hudobný vkus. „K bluesu mám skôr neutrálny vzťah, mám veľmi rád česko-slovenskú hudbu,“ reagoval Pavol. „Počúvam rôzne žánre, no mám sedem svojich obľúbených skladieb, ktoré si pred každým zápasom musím vypočuť.“
Okrem toho inklinoval k rocku, najmä ku kapelám ako Metallica či Nickelback. Počas pôsobenia vo Vancouveri sa s hudobníkmi z Nickelback osobne zoznámil – ich frontman bol totiž vášnivým fanúšikom hokeja.
Odletieť, aby sa človek hneď vrátil
Účinkovanie v KHL so sebou prinášalo náročné cestovanie vrátane letov do vzdialeného Chabarovska. Ani to však nebol jeho najdlhší presun v kariére.
Ešte náročnejšiu cestu absolvoval na olympiádu v japonskom Nagane. Demitra spolu s niekoľkými ďalšími hráčmi strávil na ceste približne 20 hodín. Hviezdy z NHL nemohli pricestovať skôr, keďže zámorská liga mala plný program. Slovenský výber medzitým v kvalifikačnej skupine senzačne podľahol Kazachstanu, ktorý napokon obsadil delené 5. až 8. miesto – čo je dodnes najlepší olympijský výsledok kazašského tímu. „Takže sme vlastne prišli a hneď išli domov,“ trpko zavtipkoval Pavol.
Legendárna 38-ka
Po príchode do zámoria Pavol zápasil s jazykovou bariérou. Pôvodne si chcel vybrať číslo podľa roku svojho narodenia – 74. Kvôli nedorozumeniu v angličtine mu však pridelili 78. Neskôr po prestupe do Ottawy sa rozhodol pre zmenu. Pýtal sa na názor viacerých ľudí a nakoniec si zvolil tridsaťosmičku, o ktorej mu vraveli, že prináša šťastie. Číslo 38 sa stalo jeho symbolom a prinášalo mu úspech po zvyšok kariéry.
K tomuto číslu sa viaže aj pozoruhodná príhoda z reštaurácie v kanadskej metropole, kde večeral s manželkou. Po dlhšom pozorovaní ich oslovila neznáma žena, ktorá sa, ako neskôr vysvitlo, zaoberala numerológiou. Keď zistila, s akým číslom Demitra hrá, urobila krátky výpočet a s istotou vyhlásila, že číslo 38 je pre neho číslom osudového šťastia.
Keď Pavol tragicky zahynul, jeho nástupca v úlohe kapitána Zdeno Chára si počas medailového ceremoniálu na majstrovstvách sveta 2012, kde Slovensko vybojovalo striebro, obliekol dres s číslom 38 a menovkou Demitru obrátene – číslom dopredu, čím symbolizoval prítomnosť zosnulej legendy priamo na ľade. K tomuto gestu sa pripojili aj ďalší reprezentanti.
Dres s číslom 38, v ktorom Pavol Demitra reprezentoval Slovensko, bol navždy vyradený z obehu národného tímu. Slovenská pošta pri tejto príležitosti vydala špeciálnu 3D pamätnú známku a pohľadnicu venovanú jeho pamiatke.
Autor: Iľjas Omarov, Astana
redakcia PremiumNews
