Mnohých azda prekvapí, že COOP Jednota nie je iba predajcom potravín, ale prostredníctvom svojich výrobných podnikov pomáha uchovávať aj tradičné chute, osvedčené potravinárske postupy a kontinuitu slovenskej potravinárskej výroby. To je prípad legendárnych DRU tyčiniek, ktoré sa v rámci COOP Jednoty vyrábajú vo Zvolene. Na prvý pohľad je to len 1,3 gramu upečeného cesta. V skutočnosti je v jednej tyčinke viac než polstoročie slovenskej pamäti, družstevná história, tajomná alchýmia surovín a chuť, ktorú si národ odovzdáva z generácie na generáciu. DRU tyčinky poznajú deti, rodičia aj starí rodičia, Slováci si ich nosia do zahraničia a o každej zmene obalu, farby či množstva soli vedú vážne debaty. Za receptúrou ikonických tyčiniek, ktoré sú odjakživa s nami, stojí 82-ročná technologička Ing. Marta Pauková – žena, ktorá v roku 1969 dostala iba stroj a hrubý návod, no legendárnu chuť ikonického slovenského snacku musela vymyslieť sama.
Na obale jej meno nikdy nebolo. Napriek tomu sa vo Zvolene podľa tradičnej receptúry Marty Paukovej vyrábajú DRU tyčinky už vyše pol storočia. Milióny Slovákov poznajú ich nezameniteľnú chuť aj poslepiačky, no meno ženy, ktorá ju vytvorila, zostalo desaťročia neznáme. Osemdesiatdvaročná technologička na dôchodku teraz po prvý raz verejne skladá príbeh receptúry, ktorá prežila zmenu režimu, výrobných závodov, strojov aj spotrebiteľských návykov – od prvých skúšobných dávok až po dnešnú produkciu 2 400 ton tyčiniek ročne. „Tyčinkám som zasvätila celý svoj pracovný život. Som hrdá na to, že dodnes ľuďom chutia,“ priznáva bez okolkov prvá dáma tyčiniek DRU.
Od výstavy k vlastnej receptúre
Písal sa rok 1969. Marta Pauková sa krátko po škole zamestnala v Družstevnom veľkoobchodnom podniku. „S riaditeľom sme na výstave v Brne objavili slané tyčinky moravského výrobcu. Neskôr nás pozvali do Opavy, aby sme videli nemecký stroj, ktorý ich vyrábal. Dostali sme len hrubý základ, receptúru som si musela vytvoriť sama,“ priznáva pani Marta.
Mladá technologička menila pomery surovín, sledovala konzistenciu, chuť, farbu aj správanie cesta v peci. Pomohlo jej štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a chémia. Nestačilo však pripraviť vydarenú dávku. Vytvorila technicko-hospodársku normu, pracovný i technologický postup a podnikovú normu. Dokumentácia prechádzala hygienou, inšpekciou a ďalším schvaľovaním, každá pripomienka znamenala novú úpravu.
Prvý stroj spustili v malej obci Hodejov v roku 1969. Dopyt rástol, pribúdali linky a výroba sa rozširovala do regiónov – na východe bola v Lipanoch, na západe v Seredi a na strednom Slovensku vo Zvolene. Pani Pauková cestovala, zaúčala pracovníčky, kontrolovala suroviny a nastavovala výrobu. „Všetko som musela vidieť. Ženám som často pozerala na prsty, aby som vychytala všetky nedostatky,“ spomína. Recept bol základ, no výsledok ovplyvňovala každá surovina. „Najlepšie slané tyčinky sa piekli v Lipanoch. Múka bola zo Šarišského mlyna, voda bola miestna a droždie maďarské,“ podotýka Pauková.
Družstevná cesta do každého kúta Slovenska
Príbeh DRU vyrástol z družstevnej výroby, ktorá zabezpečovala výrobky aj pre ľudí mimo veľkých miest. Podnik popri tyčinkách vyrábal zmrzlinové kornútky a šípkový čaj, balil med, mak či strukoviny, ale vykupoval aj slimáky a huby. Patril do sveta spotrebných družstiev s vlastnou výrobou a hustou sieťou predajní. Práve Jednota pomohla tyčinkám prerásť región. Dostali sa do obcí po celom Slovensku a spojili družstevnú výrobu, distribúciu a každodenný nákup.
Na tradíciu nadviazala v roku 1995 spoločnosť COOP VÝROBA vo Zvolene. „Názov DRU navrhli tvorcovia obalov ako krátke, dobre zapamätateľné meno, ktoré zároveň prirodzene odkazovalo na družstevný pôvod spoločnosti,“ rozpráva pani Pauková.
Značka DRU bola zaregistrovaná v máji 1996, v roku 1999 sa podnik transformoval na DRU, a. s. a od roku 2005 sa výroba sústreďuje v jedinom zvolenskom závode. Družstevná niť sa nepretrhla: akcionármi sú spotrebné družstvá COOP Jednota na Slovensku a COOP zostáva prirodzeným historickým partnerom i primárnym predajným kanálom. Tyčinky dnes nájdete všade, aj v ostatných sieťach, ale družstevný rozmer vysvetľuje, ako sa z lokálnej výroby stala chuť dostupná v mestách, dedinách aj najmenších obciach po Slovensku.
Tajomstvo nie je v zozname surovín
Zloženie tyčiniek si môže na obale prečítať každý: pšeničná múka, repkový rastlinný olej, soľ, cukor, droždie, jačmenný slad a sušené plnotučné mlieko, bez konzervantov a umelých farbív. Tajomstvo ich chuti je v pomeroch, dĺžke miešania, nastavení cesta a postupnosti krokov. Ovláda ho len hŕstka zasvätených.
Suroviny sa najskôr presne odvážia a zamiesia do cesta. To prechádza valcami, ktoré ho tvarujú a režú na tenké prúty. Pred solením sa povrch krátko ošetrí zriedeným potravinárskym roztokom hydroxidu sodného, podobne ako pri praclíkoch. Vďaka tomu získa po upečení typickú zlatohnedú farbu a soľ sa na ňom lepšie zachytí. „Tigrovaný“ vzor nevytvára potlač ani razidlo; rodí sa pri pečení a kontakte s roštom.
Operátorky pozorne sledujú teplotu, farbu aj krehkosť. Moderné linky vznikli na mieru podľa princípu pôvodných zariadení. Systém vyrábajúci úplne rovnaké kusy by tyčinkám vzal remeselný charakter. „To by nebolo ono,“ reaguje Marta Pauková.
Zblízka je totiž každá tyčinka trochu iná. Jedna je o čosi tmavšia, ďalšia má viac soli, iná sa na konci nenápadne skrúti. Všetky musia prejsť kontrolou a byť dostatočne rovné, fabrika z nich však nechce bezchybné priemyselné kópie. V drobných odlišnostiach zostal kus remesla.
Po upečení tyčinky chladnú a smerujú k baličkám. Príliš tmavé, polámané či pokrútené kusy sa vyradia. Od pondelka do piatka sa na okraji Zvolena pečie na tri zmeny 24 hodín denne. V okolí fabriky to vonia ako pri pečení rožkov.
Keď sa 45 gramov počítalo ručne
Pôvodné linky boli náročné na ľudské ruky. Pracovníčka usmerňovala upečené tyčinky do tzv. lopatiek, po ochladení ich ďalšie ženy balili a ukladali do kartónov. Odtiaľ pochádza aj známa gramáž: najmenšie balenie malo presne 35 kusov a približne 45 gramov. „Bola to jedna várka tyčiniek v rade vedľa seba. Ženy ich zozbierali a vložili do obalu,“ rozpráva naslovovzatá pamätníčka, ktorej svet sa točil okolo tyčiniek až do roku 2006.
Marta Pauková rozhodovala aj o posype, gramáži a obaloch. Vznikli verzie tyčiniek s makom či vegetou. Zákazníkom zachutili sezamové tyčinky, ktoré museli byť na jej želanie posypané bohato, a zelený obal si vybrala, lebo zelená je jej obľúbená farba. „Sezam sme brali až zo Sudánu, bol najlepší,“ spomína. Vyrábať sa prestali až v roku 2019, lebo sa menila technológia.
Pokusy redizajnovať známy obal sa neujali. Staré zlatohnedé balenie dodnes ľudia nachádzajú založené v knihách či albumoch.
Fabrika, za ktorou stoja ženy
DRU má približne 90 zamestnancov a ženská stopa v nej nie je iba historická. Ženy prevažujú vo výrobe a väčšinu tvoria aj vo vedení. Od technologičky, ktorá vytvorila receptúru, cez niekdajšie majsterky a baličky až po dnešné operátorky pecí, mladú kvalitárku z generácie Z, vedúcu obchodného úseku Ing. Evu Siakeľovú, ktorá tu pracuje vyše 20 rokov, a generálnu riaditeľku Ing. Beátu Naščákovú – za ikonickým výrobkom stojí najmä ženská práca.
O kultovej značke najlepšie vypovedá citlivosť jej zákazníkov. Všimnú si, keď sú tyčinky tmavšie, keď sa na obale posunie detail, alebo keď sa im zdá, že na povrchu zostalo menej soli. Na sociálnych sieťach sa diskutuje, či boli kedysi slanšie, a krajania porovnávajú balík kúpený v zahraničí cez e-shop so spomienkami na detstvo.
DRU tyčinky nikdy neboli luxusným snackom. Ich výnimočnosť je v tom, že vždy boli poruke – na oslave, v škole, pri futbale, v kancelárii, vo vlaku, na túre aj doma. Na stôl sa kladú ako samozrejmosť. A keď si ich národ kupuje už viac ako polstoročie, stanú sa legendou.
Marta Pauková si tyčinky kupuje dodnes. Jej blízki ich nazývajú „jej tyčinkami“. Teší ju, že receptúra prežila zmenu režimu, strojov, obalov aj spotrebiteľských trendov a že si ju osvojili ľudia, ktorí meno jej autorky celé desaťročia nepoznali. „Za celý život som sa nestretla s človekom, ktorému by DRU tyčinky nechutili,“ povie na záver prvá dáma tyčiniek DRU.
TS/redakcia PremiumNews
