Inflácia opäť naberá na sile a to nám, Rade guvernérov Európskej centrálnej banky, dáva stále menej dôvodov vyčkávať. Nevidím žiadne náznaky toho, že by bol energetický šok na ústupe. Energie sú takmer o pätinu drahšie ako pred rokom, firmy platia viac a slabší výmenný kurz eura voči doláru predražuje dovozy. K tomu sa pridáva aj mierny rast cien potravín.
Čím dlhšie táto situácia potrvá, tým väčšie je riziko, že sa vyššie náklady prelejú do ekonomiky. Dopyt a trh práce vyzerajú pokojnejšie ako počas inflačnej vlny v rokoch 2021 a 2022. Mzdy sa nenaháňajú s cenami a širšie cenové tlaky zostávajú pod kontrolou. To je upokojujúce, no hovoriť o víťazstve by bolo unáhlené.
Nižšie ceny energií na začiatku tohto roka pomohli inflácii vrátiť sa k cieľu. Jadrová inflácia sa však nikdy neusadila tam, kde ju chceme vidieť. To bola naša východisková pozícia na začiatku energetického šoku. Aj rast cien potravín, ktorý je pre domácnosti smerodajný pre vnímanie výšky inflácie, bol tento rok nezvyčajne mierny. No aj toto sa nevyhnutne zmení.
Inflácia neudrie všade a naraz. Tlak na zdražovanie sa často hromadí nenápadne pod povrchom, dávno predtým, než ho reálne pocítime na cenovkách v obchodoch. Rovnako sa menia aj očakávania ľudí. Môžu sa zhoršiť skôr, než my uvidíme plošné zdražovanie v oficiálnych štatistikách. Ak by sme s našimi opatreniami čakali až na moment, keď budeme mať stopercentnú istotu, mohli by sme zareagovať neskoro.
Tento argument má dve tváre. Ekonomika eurozóny rastie napriek dvom zvýšeniam úrokových sadzieb v tomto roku. Fiškálna politika tlmí niektoré bezprostredné inflačné riziká a zároveň podporuje dopyt. Jej schopnosť to robiť však nie je nevyčerpateľná. Vyššie náklady na financovanie vládneho dlhu sú toho pripomienkou .
Čelíme nepríjemnej zmesi rizík, ktoré môžu otestovať odolnosť ekonomiky. Inflačné riziká smerujú nahor, riziká pre rast nadol. Slabší rast ekonomiky pritom nemusí schladiť infláciu sám o sebe.
Otázkou dňa je, či sme už urobili dosť. Či cenové tlaky poľavia dostatočne rýchlo. A či na to bude stačiť to, čo od nás finančné trhy aktuálne očakávajú. Čoraz viac pochybujem o tom, či áno.
Minulotýždňové rozhodnutie ponechať sadzby nezmenené bolo správne.
Predošlé dve zvýšenia úrokových sadzieb sa postupne prenášajú do ekonomiky. Minulotýždňová pauza však neznamená, že sme blízko cieľa.
V decembri budeme mať nové prognózy a viac informácií. To bude čas rozhodnúť sa, čo a ako ďalej.
Nazdávam sa, že otázka nestojí tak, či budú zo strany ECB potrebné ďalšie zvýšenia úrokových sadzieb, ale koľko ich ešte bude treba.
Trhy možno stále podceňujú, čo je potrebné urobiť. Nejde len o to, čo sa stane v decembri, ide o to, čo všetko bude potrebné urobiť, aby sme vrátili infláciu na cieľovú úroveň a udržali ju tam.
Riziká toho, že urobíme príliš málo, sa ignorujú oveľa ťažšie. Mali by sme konať skôr, ako nám vysoká inflácia začne pripadať normálna.
Trpezlivosť má v menovej politike svoje miesto. Váhanie má však svoju cenu.
TS/redakcia PremiumNews
