Dnes je Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Môžeme sa k nemu postaviť formálne, povedať pár vzletných slov, ísť k pamätníkom po celom Slovensku a potom naň na rok zabudnúť.
Dávam prednosť úprimnosti a neformálnosti. Dávam prednosť tomu, aby spomienka na obete nacistických zločinov nebola len jednodňovou záležitosťou, ale aby tvorila jeden z najvýznamnejších morálnych pilierov nášho každodenného počínania.
Nebohý otec kardinál Korec mi často, v slušnosti tak typickej pre neho, hovoril, že Pán Boh nás má všelijakých. Áno, sú medzi nami aj takí, ktorí nechcú vidieť hrôzy fašizmu. Je to preto, lebo sme sa s fašistami vyčíňajúcimi pred a počas II. svetovej vojny nikdy poriadne nevysporiadali. Nikdy neboli úplne potlačení a potrestaní, naopak tisíce z nich prežili poschovávaných po celom svete. Keďže videli mäkkosť medzinárodného spoločenstva, ďalej šírili svoje posolstvá o tom, ako hranica medzi Európou a Áziou nejde cez Ural, ale tam, kde končia osady germánskych kmeňov a začínajú Slovania. Že história dala fašistickému Nemecku právo posunúť túto hranicu čo najďalej na východ, právo podriadiť všetky menejcenné národy, časť z nich vyvraždiť a časť použiť ako užitočnú pracovnú silu pre potreby Ríše.
80 rokov od skončenia II. svetovej vojny je neskoro plakať. Nenávisť a rasizmus sú súčasťou nášho života. Dokonca naberajú na sile a nenápadne sa dostávajú do bežného jazyka, stávajú sa spoločensky akceptovanými. Preto nestačí len prísť 9. septembra tu na Slovensku k pamätníkom. Aj priamych svedkov – preživších obetí holokaustu môžeme dnes pomaly rátať na prstoch jednej ruky. Zostali sme na to sami, generácia holokaustom nedotknutá, o to viac náchylná účelovému prepisovaniu dejín, generácia, ktorá sa v záplave informácií a ponuky zábavy nevie zastaviť a zamyslieť nad hĺbkou hrôzy, ktorá pred a počas II. svetovej vojny zachvátila a znetvorila celý európsky kontinent, celý svet.
Preto je treba konať na dennej báze, nie len na báze 9. septembra ako pamätného dňa. Do každodennej agendy treba vtláčať mierové myšlienky, oživovať pamäť, vyzývať k štúdiu minulosti, čítať. Našou povinnosťou je nezabúdať a zabrániť účelovému prepisovaniu dejín.
Na záver mi dovoľte jednu osobnú poznámku. Som autorom návrhu zákona, na základe ktorého bol 9. september ustanovený ako Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Bolo to v roku 2001. Nebudem radšej komentovať, čo sa okolo tohto môjho návrhu v čase vlády M. Dzurindu dialo. Koľko pohrobkov klérofašizmu vo vtedajšej vládnej koalícii mi neváhalo dávať všetečné rady, aký nepotrebný a nezmyselný je môj návrh zákona, ktorý na konci dňa našťastie získal v parlamente dostatočnú väčšinu. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktorý som sa osobne zaviazal, že nikdy nebudem písať politické memoáre, hoci po 33 rokoch v politike by som mohol. A bolo by o čom.
Tlačový odbor Úradu vlády SR
redakcia PremiumNews
