Zakladajúci člen skupiny Elán si niekoľko dní po štarte turné Elán a Kamaráti našiel čas na stretnutie v Savoy v Hoteli Carlton. Rozprávali sme sa o časoch, keď sa kapela volala Elán 17, o živote v Austrálii, cestovaní po svete, fanúšikoch, ktorí na skupinu nezabudli, aj o tom, prečo sú preňho dnes najdôležitejší ľudia, nie sláva.
V kaviarni Hotela Carlton panuje pokojná atmosféra. Od prvého koncertu turné Elán a Kamaráti v Nitre uplynulo niekoľko dní, no medzi fanúšikmi sa o ňom stále hovorí. Pri stole sedí zakladajúci člen skupiny Elán Zdeno Baláž. Vedľa neho jeho dlhoročný priateľ DJ Euro, ktorý sem-tam doplní vetu alebo sa pousmeje nad spomienkami, ktoré sa počas rozhovoru postupne vynárajú.
Keď príde reč na nitriansky koncert, Baláž sa na chvíľu zamyslí.
„Bol som úprimne prekvapený,“ priznáva. „Človek žije roky na opačnom konci sveta a nevie, ako si ho ľudia pamätajú. Keď som vyšiel na pódium a počul ten potlesk, uvedomil som si, že tie pesničky stále žijú.“
Práve publikum je témou, ku ktorej sa počas nášho rozhovoru vracia viackrát. Tvrdí, že hudobná scéna sa za desaťročia výrazne zmenila.
„Dnes je všetko oveľa komerčnejšie. Ľudia majú stovky možností, sociálne siete, streamingové platformy, neustále nové podnety. Keď sme začínali my, koncert bol udalosťou. Ľudia sa naň tešili celé týždne. Hudbu prežívali inak.“
Nehovorí to však s nostalgiou človeka, ktorý odmieta súčasnosť. Skôr ako pozorovanie niekoho, kto mal možnosť sledovať vývoj hudobného priemyslu počas niekoľkých desaťročí.
„Každá generácia má niečo do seba. Ale myslím si, že v minulosti boli ľudia kontaktnejší. Viac komunikovali, viac prežívali spoločné zážitky. Dnes je svet rýchlejší, komerčnejši“
Keď bol Elán ešte Elán 17
Dnes patrí názov Elán k najznámejším značkám slovenskej populárnej hudby. Málokto si však spomenie, že na úplnom začiatku skupina niesla názov Elán 17. V časoch, keď sa písali jej prvé kapitoly, nešlo o premyslený projekt ani o kapelu s ambíciou dobýjať koncertné haly. Bola to partia mladých chalanov, ktorých spájala láska k hudbe.
Keď sa Zdeno Baláž vracia v spomienkach do tohto obdobia, na tvári sa mu objaví úsmev.
„To boli úplne iné časy. Boli sme mladí chalani, ktorí chceli hrať. Neexistovali sociálne siete, neexistovali marketingové tímy ani hudobné agentúry, ktoré by riešili imidž. Jednoducho sme sa stretli a robili hudbu, ktorá nás bavila.“
Vtedajšia generácia vyrastala na zahraničných kapelách, ktoré sa k mladým ľuďom dostávali často len komplikovane. Každá nová platňa, každá nahrávka či koncert predstavovali malý sviatok. Aj preto sa hudba prežívala intenzívnejšie.
„Dnes si človek otvorí telefón a má okamžite prístup k tisícom skladieb. Vtedy to bolo iné. Na novú hudbu sme čakali, zháňali ju a vážili si ju. Možno aj preto mala pre nás väčšiu hodnotu.“
Skúšky sa často naťahovali do neskorých večerných hodín. Mladí muzikanti trávili spolu viac času než doma. Hudba sa postupne stala prirodzenou súčasťou ich života.
„Nikto z nás nerozmýšľal nad tým, či budeme slávni. Chceli sme hrať čo najlepšie, vystupovať pred ľuďmi a posúvať sa ďalej. To bol celý náš plán.“
Prvé koncerty sa odohrávali v kultúrnych domoch, kluboch a na miestach, ktoré sa s dnešnými koncertnými halami nedajú porovnávať. Napriek tomu na ne Baláž spomína s veľkou nostalgiou.
„Atmosféra bola úžasná. Ľudia boli veľmi bezprostrední. Keď sa im niečo páčilo, dali to okamžite najavo. Medzi kapelou a publikom existoval veľmi osobný kontakt.“
Práve táto bezprostrednosť je podľa neho jedným z najväčších rozdielov oproti dnešku.
„Nemyslím to ako kritiku súčasnosti, ale svet sa zmenil. Dnes je hudba oveľa viac biznisom. Všetko je rýchlejšie a komerčnejšie. Kedysi bol koncert udalosťou. Ľudia sa naň tešili celé týždne a hudbu prežívali možno o niečo intenzívnejšie.“
Keď sa dnes pozerá na cestu, ktorú Elán prešiel od čias Elánu 17 až po vypredané štadióny a haly, stále v tom vidí určitý paradox.
„Keby nám vtedy niekto povedal, že sa o Eláne bude hovoriť aj o päťdesiat rokov neskôr, asi by sme sa len zasmiali. Boli sme mladí, plní energie a žili sme zo dňa na deň. Nikto z nás netušil, že vzniká niečo, čo sa raz stane súčasťou hudobnej histórie.“
Na chvíľu sa odmlčí a potom dodá vetu, ktorá možno najlepšie vystihuje celé obdobie začiatkov.
„Najkrajšie na tom bolo, že sme nič neplánovali. Všetko vznikalo prirodzene. A možno práve preto to fungovalo.“
Stretnutie s muzikantmi zo skupiny Chicago
Počas rozhovoru sa dostávame aj k obdobiu, keď československí hudobníci začali viac cestovať a spoznávať svet za hranicami. Baláž spomína na Dánsko, Kodaň aj stretnutia s hudobníkmi, ktorých dovtedy poznal iba z platní.
„Chicago bola jedna z našich obľúbených kapiel. Keď máte možnosť stretnúť ľudí, ktorých ste roky obdivovali, je to zážitok, na ktorý nezabudnete,“ hovorí.
Pre mladých muzikantov boli takéto cesty viac než len koncertné zájazdy. Mali možnosť vidieť, ako funguje hudobný priemysel vo svete, spoznávať nových ľudí a získavať skúsenosti, ku ktorým by sa doma dostávali len ťažko.
„Bolo to veľmi inšpiratívne. Zrazu ste videli, ako fungujú veľké kapely, aké majú zázemie a ako pracujú s publikom. Človek si z toho vždy niečo odniesol,“ spomína Baláž.
Aj po rokoch považuje podobné stretnutia za jednu z najcennejších súčastí hudobníckeho života. „Hudba je univerzálny jazyk. Nezáleží na tom, odkiaľ ste. Keď sa stretnú muzikanti, veľmi rýchlo nájdu spoločnú reč.“
Austrália: druhý domov
Jednou z najvýraznejších kapitol života Zdena Baláža je emigrácia do Austrálie. Hoci dnes o nej rozpráva s pokojom a nadhľadom, priznáva, že rozhodnutie opustiť rodnú krajinu nebolo jednoduché.
„Odísť z domova nie je jednoduché nikdy. Nech už máte akýkoľvek dôvod. Zrazu nechávate za sebou rodinu, priateľov, známe prostredie aj všetko, čo ste si dovtedy vybudovali.“
Po príchode ho čakal úplne nový svet. Nová krajina, nový jazyk a iný spôsob života. To, čo doma považoval za samozrejmosť, musel budovať od začiatku.
„Také skúsenosti človeka naučia pokore. Zrazu zistíte, že všetko, čo ste mali vybudované, zostalo tisíce kilometrov za vami. Musíte sa naučiť fungovať v novom prostredí a začať prakticky od nuly.“
Začiatky neboli vždy jednoduché, no Baláž sa nevzdal. Postupne si našiel svoje miesto, spoznal nových ľudí a vybudoval si nový život. Veľkou výhodou bolo, že ani po odchode nestratil kontakt s hudbou, ktorá ho sprevádzala celý život.
Austrália sa preňho časom stala druhým domovom. Napriek tomu však nikdy úplne nestratil vzťah k Slovensku. Pravidelné návraty, stretnutia s priateľmi a neskôr aj príležitostné vystúpenia s bývalými kolegami mu pripomínali, odkiaľ pochádza.
„Dnes môžem povedať, že mám dva domovy. Jeden na Slovensku a druhý v Austrálii. Každý z nich mi dal niečo iné a oba sú súčasťou môjho života.“
Táto životná skúsenosť ho podľa vlastných slov naučila vážiť si ľudí, nové príležitosti aj obyčajné veci, ktoré človek často považuje za samozrejmé.
Rádio namiesto reflektorov
Hoci hudba zostala súčasťou jeho života aj po odchode do Austrálie, cesta, ktorou sa tam vybral, bola úplne iná než v časoch Elánu. Namiesto koncertných pódií a reflektorov sa jeho profesionálny život postupne presunul do rozhlasu.
„Keď som prišiel do Austrálie, musel som si hľadať prácu ako každý iný emigrant. Nebolo to jednoduché obdobie. Človek začína od nuly a nevie, čo ho čaká.“
Spočiatku zvažoval rôzne možnosti, no napokon rozhodla náhoda. Počas jedného pracovného pohovoru sa dozvedeli, že je vyštudovaný hudobník a dlhé roky pôsobil v populárnej skupine.
„Namiesto práce, o ktorú som sa pôvodne uchádzal, mi ponúkli miesto v rozhlase. Bola to príležitosť, ktorú som si veľmi vážil.“
V austrálskom rádiu následne strávil takmer dve desaťročia. Venoval sa najmä klasickej hudbe a hudobným programom, ktoré mu umožnili zostať v kontakte s tým, čo mal rád celý život.
S úsmevom spomína aj na moment, keď kolegom rozprával o svojej minulosti v Eláne. Mnohí si spočiatku nevedeli predstaviť, že ich kolega z rozhlasu kedysi vystupoval pred tisíckami ľudí.
„Až keď som im ukázal video z koncertu, pochopili, že som si to nevymyslel,“ smeje sa Baláž.
Práca v rozhlase mu priniesla nový pohľad na hudbu. Už ju nevnímal len z pozície interpreta, ale aj človeka, ktorý ju sprostredkúva poslucháčom. A hoci vymenil koncertné pódiá za rozhlasové štúdio, hudba zostala aj naďalej pevnou súčasťou jeho života.
Precestoval svet
Počas rozhovoru sa k téme cestovania vraciame viackrát. Je zrejmé, že pre Zdena Baláža nebolo objavovanie sveta len príležitostným koníčkom, ale celoživotnou vášňou. Počas rokov navštívil viac ako sedemdesiat krajín a mnohé z nich opakovane.
„Cestovanie vás naučí pozerať sa na svet s väčším nadhľadom. Keď spoznáte rôzne krajiny, kultúry a spôsob života, začnete si uvedomovať, aký je svet pestrý a rozmanitý.“
Vďaka životu v Austrálii mal možnosť precestovať veľkú časť pacifickej oblasti, navštíviť Nový Zéland či viaceré exotické destinácie. Niektoré cesty boli spojené s hudbou, iné absolvoval čisto zo zvedavosti a túžby spoznávať nové miesta.
Osobitne rád spomína na miesta, ktoré ho oslovili nielen prírodou, ale aj svojou atmosférou a históriou. Medzi nezabudnuteľné zážitky zaraďuje návštevu Tibetu, Himalájí či legendárneho Machu Picchu v Peru.
„Čím viac cestujete, tým viac si uvedomujete, že ľudia sú si v podstate veľmi podobní. Každý chce žiť spokojný život, mať rodinu, priateľov a robiť to, čo ho napĺňa.“
Podľa Baláža človek na cestách získava nielen nové zážitky, ale aj väčšiu pokoru. Práve preto sa k cestovaniu vracal vždy, keď mu to životné okolnosti dovolili.
„Každá krajina vám niečo dá. Niekde vás očarí príroda, inde ľudia alebo kultúra. A práve to je na cestovaní najkrajšie.“
Spomienka na Anku Olveckú
Atmosféra rozhovoru sa zmení vo chvíli, keď príde reč na novinárku Anku Olveckú. Zdeno Baláž na okamih stíchne a je vidieť, že ide o tému, ktorá sa ho osobne dotýka.
„Mal som ju veľmi rád,“ povie po krátkej odmlke.
Opisuje ju ako profesionálku, ktorá bola vždy dôkladne pripravená a ku každému rozhovoru pristupovala s rešpektom. Nezaujímali ju len titulky či senzácie, ale predovšetkým ľudské príbehy.
„Vedela počúvať. A to je dnes veľmi vzácna vlastnosť. Keď sa niečo opýtala, naozaj ju zaujímala odpoveď.“
Na Anku Olveckú spomína s úctou a vďačnosťou. „Som rád, že som ju poznal. Patrila k ľuďom, na ktorých sa nezabúda.“
Najväčšou odmenou nie sú vypredané haly
Keď sa náš rozhovor blíži ku koncu, pýtam sa Zdena Baláža, čo dnes, po desaťročiach strávených pri hudbe, považuje za najväčší úspech svojej kariéry. Odpoveď prichádza bez dlhého premýšľania.
„Nie sú to ocenenia ani vypredané haly,“ povie pokojne.
Na chvíľu sa usmeje a dodá vetu, ktorá azda najlepšie vystihuje jeho pohľad na hudbu aj život.
„Najväčšou odmenou je, keď po rokoch stretnete človeka, ktorý vám povie, že vaše pesničky boli súčasťou jeho života. Že si pri nich spomína na mladosť, na prvé lásky alebo na dôležité životné okamihy. To je niečo, čo sa nedá kúpiť ani nahradiť.“
Počas rozhovoru niekoľkokrát zdôraznil, že práve fanúšikovia stáli pri úspechu Elánu od samého začiatku. A hoci sa hudobný svet za tie roky výrazne zmenil, jedno zostalo rovnaké – spojenie medzi hudbou a ľuďmi.
Pri odchode sa ešte na chvíľu zastaví pri svojom priateľovi DJ Eurovi. Nasleduje krátky videopozdrav pre jeho fanúšikov, niekoľko úsmevov, spoločná fotografia a podanie ruky.
Vonku je už poludnie a Hotel Carlton sa pomaly vracia do svojho bežného rytmu. Turné Elán a Kamaráti pokračuje ďalej a pred kapelou sú ďalšie koncertné zastávky.
Pri pohľade na reakcie publika v Nitre aj v Prahe je však zrejmé, že príbeh skupiny, ktorá kedysi začínala pod názvom Elán 17, stále oslovuje ďalšie generácie poslucháčov. A práve v tom je možno najväčšia sila hudby, ktorá dokázala prežiť desaťročia.
Za redakciu PremiumNews: Martin Petráš
