Slovenská reprezentácia zvládla domácu úlohu. V kvalifikačnom zápase ME vyhrala nad Islandom 4:2 a na posledný zápas eliminácie ide do Bosny a Hercegoviny (hrá sa v nedeľu 19. novembra o 20:45 v Zenici) ako istý účastník Eura 2024!
Budeme sa baviť aj o dianí počas zápasu, či všetko zo štvrtkového večera a noci zakryje potrebný výsledok? Lebo presne o toto nám šlo: aby Calzonova družina dosiahla to, po čom sme všetci túžili, po víťazstve, po bodoch, dláždiacich cestu do Nemecka. Na majstrovstvá Európy 2024!
Bolelo to od začiatku. Súboj na súboj, po 20 sekundách ležal na chrbte Boženík a neľahol si od únavy. Každá len trochu kratšia prihrávka znamenala stret, kontakt, ranu či úder. Hostia nešli za hranu futbalovej normy, aj keď ich hra bola postavená na tom, že oni neuhnú a naši neprejdú. Taký mali plán.
Desať minút, pätnásť minúť trvalo dúchanie do zápasoveh pahreby zo slovenských pľúc. Calzonovi ragazzi pumpovali, hľadali recept, spôsob, nápad. Krúžili, krútili, točili, otáčali loptu, ťažisko hry, bolo v tom odhodlanie, vôľa, srdce, bolo tam všetko to, čo pred zápasom hovorili a v zápase do toho dali. Ale nebola tam tá štipôčka ľahkosti, to ľahké pohladenie génia, ktoré robí z futbalu hru hier a z Haraslína Mozarta. Lebo na to došlo, ale až neskôr, až potom, keď sa slovenská reprezentácia oprela o svoj charakter, keď otočila skóre z 0:1 na 2:1. Neskôr 3:1. A ešte aj 4:1 (kašlať na to, že aj 4:2).
Takže najprv musel klubový súboj FC Kodaň vyhrať vo vzduchu Orri Oskarsson s Denisom Vavrom, dostali sme gól, no ten nás v marši za konečnou métou nezastavil. Nás na ihrisku, ani nás v hľadisku. Bolo 0:1 a žiaden Slovák sa nebál, že sa to tak skončí, fakt nikto. Presvedčenie, že štvrtok je náš, že my sme doma, že postup získame a miestenku na Eura budeme mať vo vrecku bola taká istota, akože ráno vyjde slnko.
Na svetelnej tabuli sa striedali odkazy od ľudí, ktoré vešali cez zväzový FB. Viera v dobrý výsledok, nie v remízu, vo víťazstvo chalanov na trávniku bola nekončená. Ďuro Kucka potreboval trinásť minút, aby začal stav zápasu stavať z hlavy na nohy, aj keď on vyrovnal hlavou, hovorí sa tomu liznutie lopty na správnom mieste. Bolo to po našom piatom rohu, keď už pri štvrtom skandovalo publikum, že teraz to príde. Prišlo a tak sme si mohli vychutnať odkaz, letiaci po obvode štadióna, že „mal ši branic, Islanďan…“
Potom s nami zahral VAR. Duda bojoval v šestnástke tak, až bol v tom celý až po uši, tlačil sa a bol tlačený, už ani na nohách nestál, rozhodcovská enkláva sa dohodla, že bol faulovaný a tak sa po využití modernej technológie kopala jedenástka. Ondro má nervy ako laná, veď sa už aj na mediálne termíny teší s úsmevom, takže postavil si loptu, namieril, umiestnil a potom šiel oslavovať. Dvadsať minúť nám stačilo, stav zápasu bol nami chcený a v hre Calzonovej squadry bolo uchopiteľná radosť, rozdávajúca šťastie tribúnam.
Spieval sa Macejko a to je signál, že Slovač má našliapnuté k bezbrehej spokojnosti, prejavujúcej sa nielen spontánnymi výbuchmi hlasných krikov a výkrikov, ale aj už zmienenou pesničkou, keď „má hrať (súperovi) na cenko.“
Krásne bolo, že kým my sme sa tešili, skupina islandských fanúšikov sa radovala. Prišli za futbalom, počasie lepšie ako u nich doma, pivo lacnejšie ako v Reykajvíku či kdesi na ich ostrove, hra sa im pozdávala, tak si zatlieskali, začapkali, dali si hlt horkého moku a fandili svojim. Teda veľmi ocenili, že im hymnu pred zápasom v cudzine zaspievala v ich rodnom, všade inde okrem Islandu len ťažko vysloviteľnom jazyku Marta Kristin Fridriksdottir. A pozorne počúvali, ako Chlopi z Helpy otvorili ústa viac ako dvadsiatim tisícom na štadióne, keď Nad Tatrou sa blýskalo…
Pohoda na tribúnach, nájdená ľahkosť na trávniku. Hlavný aktér Lukáš Haraslín. Po zranení späť v repre, opäť v základe a s chuťou potvrdiť, že jeho jesenná fazóna je na angažmán do baletu. Alebo k Vlhovej na svah medzi bránky. Lebo za osem minút dvakrát predviedol sólo ako z uzčebnice. Teraz už môžu tréneri mládeže hovoriť svojim zverencom, že „navedieš si loptu zľava pravačkou okolo obrancov, necháš ich, nech kukajú ako puci a ty si len vylepšuješ pozíciu na strelu. Necháš za sebou jedného, dvoch, troch a potom namieriš ku vzdialenejšej žrdi. Brankár sa môže hodiť, môže sa snažiť, ale je bez nároku, keď to pekne uložíš.“ Presne tak to Šulo spravil, v 47. a 55. minúte a bolo 4:1 a Slovač s talianskym šéfkuchárom na lavičke a jeho taliansko-slovenským zborom formulovala pozdrav do krajiny organizátora Eura 2024 v nemčine: Willkommen in Deutschland (Pozdravujeme do Nemecka).
Hostia to nezabalili, ako to avizoval Rasťo Lazorík, našinec s islandským domicilom, v zápasovom bulletine, tí na tribúne, ani tí na ihrisku. Tí prví hučali do konca, tí druhí ešte znížili, ale – priznajme si – gól Andriho Gundjohnsena bude len zápis do štatistík, nikomu zo Slovákov dobrú náladu nepokazil (nehnevajte sa, tréner Calzona, vás možno hej, ale nás ostatných nie).
A potom, bolo presne 22:39 nášho zimného času, rozhodca Pawson zapískal posledný raz v tomto zápase a Slovensko sa stalo účastníkom majstrovstiev Európy. Tretí raz po sebe ideme na Euro. Prvý raz sme postup spečatili doma. A tak to má byť! My sme tu doma!
Autor: Peter Šurany
Zdroj: futbalsfz.sk
